diel 1.
"Vstávaj, vstávaj!" , ozvalo sa zrazu spoza dverí a ja som si myslela, že z kože vyskočím ako som sa zľakla. "Tebe už úplne preskočilo?! Koľko je vôbec hodín? A čo tu vlastne robíš?!" Zasypala som zrazu týmito otázkami Lenku - moju najlepšiu a najvernejšiu kamarátku, ktorú poznám už hádam od detstva. "Nehulákaj tu na mňa a láskavo sa už konečne vyhrab z tej postele. Buď to spravíš dobrovoľne alebo ti s tým veľmi rada pomôžem! Ale teraz vážne pohni tou prdelou a utekaj do sprchy. Dnes ťa čaká veľký deň. Hádam si zabudla?!" "No super, zrovna teraz s tým musí začínať. Nestačí jej to, že som nevedela od nervov zaspať a ona ma tu teraz zobudí len tak o 4 hodiny skôr. Ja ju asi fakt zabijem!" , pomyslela som si. "Bože Lena, tebe naozaj šibe! Dobre vieš aké som mala včera nervy a ty sa tu teraz dovalíš a ešte mi to pripomínaš? Mňa z teba asi vážne porazí! Prečo mi to robíš?!" "No, milá Lucia robím to pre tvoje dobro! Veľmi dobre viem, že si mala nervy včera, pretože aj ja by som mala a viem, že dnes budeš mať ešte väčšie a práve preto som tu. Musém sa ako tvoja najlepšia kamarátka predsa postarať o to, aby si vstala včas a stihla sa nachystať. Takže už toľko nefrfli a choď si hodiť tú sprchu, pretože sa stavím, že určite ešte nemáš ani len veci na tréning nachystané. Nemám pravdu?! A mimochodom! Už máš len 3 hodiny tak makaj!!!" Dobrovoľne, nedobrovoľne som teda poslúchla Lenku a vybrala som sa do sprchy, ktorá mi mimochodom padla celkom vhod. Aspoň som mohla popremýšľať o dnešnom pre mňa dosť podstatnom a veľkom dni. Keď som vyšla zo sprchy musela som si ísť nachystať veci na tréning, teda korčule, chrániče a celkovo celú výstroj. Už som začínala byť celkom dosť nervózna a Lenka to na mne hneď spozorovala, preto ku mne pribehla a bez slova ma objala a tým mi dodala tak veľmi podstatnú energiu! Po tomto našom vrúcnom objatí sme sa spoločne vydali do kuchyne, kde na mňa už čakali priam kráľovské raňajky a ku nim bol pridaný lístoček od mojej maminy, na ktorom stálo:" Luci, srdiečko moje. Držím Ti dnes palce a budem na teba celý deň myslieť. Na Lenkinu prepadovku sa nehnevaj, pretoe to bol tak torchu môj nápad, pretože som vedela aký si bola nervózna a nechcela som aby si niečo pokašlala. Už ťa natoľko poznám. Si naozaj najviac stresujúci človek akého poznám, ale to máš asi po mne. Takže rada na dnešok? Nestresuj a užívaj si to! Viem, že to dokážeš! A som na teba veľmi hrdá. Takže neboj sa a ukáž všetko čo v sebe máš! Ľúbim ťa a myslím na teba zlatíčko!" "Ach tá moja maminka ma vie vždy tak podporiť," pomyslela som si. No ako sme tam tak s Lenkou sedeli, jedli a debatovali ani sme si neuvedomili ako rýchlo nám utiekol čas. Bolo presne 13:00 a až vtedy mi to celé došlo! Vyskočila som zo stoličky a rýchlo som utekal do izby po veci na tréning. Lenka už stála pri dverách s mojou bundou a usmievala sa. Poslednýkrát ma objala, dala mi pusu na líce, popriala veľa šťastia a kopla ma do zadku aby som už konečne vypadla! Celú cestu na štadión hokejového klubu DUKLA TRENČÍN som rozmýšľala či do toho vôbec idem. Išla som totižto na môj prvý tréning v živote. Ešte nikdy som totižto nehrala hokej pre nejaký klub. Vždy som ho hrala len skôr tak s kamošmi a kamoškami doma na zamrznutom rybníku. A jedného dňa Lenka uvidela v meste plagát, že hľadajú hokejistky pre nový tím. A to ona hneď využila, pretože si myslí, že som najlepšia hokejistka akú pozná. Hneď ma prihlásila na konkurz do tímu, ale nepovedala mi o tom. Teda vlastne povedala, ale až včera večer. Skoro som ju zabila, ale uvedomila som si, že už z toho nemôžem vycúvať a možno je to pre mňa najväčšia príležitosť v mojom živote. Ani som si neuvedomila ako, už som bola pred vstupom na štadión! A vtedy som začala mať poriadne nervy! "Je to tu Lucia. Ukludni sa a choď do toho. To zvládneš! Ty na to predsa máš! Hokej hráš už odmalička. To zvládneš!" hučali mi hlasy v hlave. Vtedy som si pomyslela, že by som ich asi mala začať poslúchať a tak som sa sebavedomo vybrala dovnútra. Na moje prekvapeniu bolo tam naozaj veľa báb. Všetky už boli obuté v korčuliach a pripravené na tréning. Ja som sa teda tiež išla prezliecť a nasadiť si moje šťastné korčule, len čo som tak urobila už prišiel môj nový potencionálny tréner a začal nám vysvetlovať ako to celé bude prebiehať. Najskôr sme len všetky vykorčuľovali na ľad a robili sme kolečká okolo celej hracej plochy. Tréner chcela zistiť ako sme na tom s korčulovaním a už tu vylúčil asi 7 báb, ktoré jednoducho poslal sa prezliecť s tým, že to môžu skúsiť budúci rok. My čo sme zostali sme si mali ísť skúsiť strielať na bránku. Najskôr na prázdnu a potom tam postavil jedno dievča - Zuza sa volala. Takmer nikto cez ňu nedostal puk do bránky, ale mne sa to napokon podarilo a práve to mi zaručilo moje miesto v tíme, ale to som ešte vtedy nevedela. Po tejto disciplíne vylúčil ďalších 20 báb a zostalo nás tam skoro 40. To bolo stále veľa a preto nás rozdelil na 2 družstvá a mali sme si skúsiť hru. Chcel vidieť ako nám pôjde hrať naozajstný hokej. Ja som s tým problém nemala, pretože hokej hrávam v oveľa horších podmienkach a podarilo sa mi streliť 2 góly. Z čoho som mala neskutočnú radosť. Už sme teda skončili a tréner nás poslal sa preziecť a povedal nám, že potom máme prísť. My sme teda prišli a povedal mená 25 báb, ktoré zostávajú a stávajú sa oficiálnymi hráčkami DUKLY TRENČÍN! A medzi nimi som bola aj ja! Bola som neskutočne šťastná! Poslal nás teda domov a už keď som vychádzala s ostatnými babami von zastavil ma, že so mnou sa potrebuje ešte porozprávať. Vtedy zo mňa opadla všetka radosť a začala som mať strach. Zavolal si ma teda do kancelárie a začal hovoriť...