diel 11.
Najskôr som mala neuveriteľný strach, strach z toho, že nebudem vedieť čo mám hovoriť, ale Denny, Zuza a Martin sa na mňa stále usmievali a podporovali ma tak som napokon len nadýchla a začala som môj prejav: "Vážený pán riaditeľ, milý spolužiaci a športovci. Dovoľte mi, aby som sa vám na úvod trochu predstavila. Moje meno je Luss a chodím na túto školu už 2 roky, ale to vedia len niektorý, pretože pre veľa ľudí na tejto škole som len vzduch a to len z toho dôvodu, že v tejto škole sa robia rozdiely medzi športovcami, roztlieskavačkami a celkovo obľúbenými žiakmi s bohatých rodín ako je aj tuna Mona. Lenže ľudia z nižších kruhov tejto spoločnosti - teda ľudia, ktorý sú ako ja- dobre vedia kto som, pretože ma už od začiatku mojej kandidatúry podporovali a to len z toho dôvodu, že som sa ako jediná odvážila postaviť tejto ako to sama Mona nazvala vyššej spoločnosti. Na tejto škole ma naozja veľmi hnevá jedna vec a tou je práve nerovnoprávnosť žiakov na tejto škole. Každý jeden učiteľ na tejto škole má radšej športovcov alebo decká, ktoré majú bohatých rodičov a sponzorujú školu, ale čo my? Vari snáď my nemáme právo nato, aby sa k nám učitelia správali tak ako sa správajú k týmto deckám? Moja odpoveď znie - jasné, že máme na to právo! Preto podporte moju kandidatúru, dajte mi váš hlas a ja vám garantujem, že už navždy zmizne z tejto školy nerovnoprávnosť a nahradí ju len úsmev na vašich tvárach, pretože určite budete spokojnejší, keď budete vedieť, že môžte vstúpiť do školy bez toho aby na vás niekto vylial vodu len preto, že ste z nižších vrstiev spoločnosti na tejto škole. Tiež vám garantujem, že budete mať zadarmo vstupenky na všetky školeské akcie, ktoré sa budú konať tento rok- ako napríklad ples, karneval či imatrikulačky. No a hlavne peniaze, ktoré dostala škola z grantu by som chcela využiť o niečo lepšie než Mona, ktorá by ich dala len na hlúpe úbory pre roztlieskavačky. Ja by som ich využila v prospech nás všetkých. Z týchto penazí by som chcela prerobiť školský dvor a zmodernizovať interiér školy, aby sme sa tu všetci cítili lepšie a aby nám škola aspoň trochu pripomínala domov. Tiež ako zástupkyňa nášho školského rádia by som chcela, aby ste si všetci mohli dať zahrať cez prestávky, v stanovené dni pesničky, ktoré samy budete chcieť a nemuseli by ste počúvať staré vykopávky, ktoré sa v rádiu púšťajú teraz na príkaz riaditeľa. A hlavne to najdôležitejšie, keby ste ma zvolili každý by tu mal právo vyjadriť svoj názor a zasahovať do záležitostí školy, teda každý by tu musel súhlasiť napríklad s témou školského plesu a už by to nebolo len na Mone a ostatných, ale na nás všetkých! Tak to je asi všetko čo by som vám touto cestou chcela povedať. Už len asi toľko, že dúfam že sa rozhodnete správne a vopred ďakujem za každý jeden hlas, ktorý mi dáte. A pri školských urnách majte na pamäti jedno. Majte na pamäti to, že Mona chce opäť dobre len pre ľudí ako je ona sama, ale ja sa postavím za nás všetkých a nedovolím, aby na tejto škole vládla len Mona, ale my všetci. Ďakujem!" "Uff konečne to mám za sebou," pomyslela som si. Keď som skončila s mojim prejavom, Denny sa na mňa len pyšne usmieval a Zuza tá mi s plačom a úsmevom zároveň tlieskala, asi mi neverila, že to naozaj zvládnem, ale to by som sa jej ani nečudovala, pretože to som si nemyslela ani ja, že to zvládnem, ale v momente, keď som skončila s prejavom a všetci sa postavili a začali mi tlieskať, no samozrejme až na roztlieskavačky a športovcov, som si uvedomila, že asi som sa rozhodla správne keď som do tohto celého išla. Bola som z toho šokovaná. Nečakala som, že moja reč bude mať až taký úspech, ale na druhú stranu som bola šťastná, že som to celé zvládla a teraz to bude už len na ľudoch z tejto školy ako sa rozhodnú. Ešte raz som im všetkým poďakovala a utekala som preč do šatne, kde už na mňa čakal Denny a hneď ako ma uvidel vrúcne ma objal a pochválil ma, že som bola úžasná aj keď si to sama nemyslím, ale nechcela som sa s ním teraz hádať, len som si chcela užívať ten pocit pre mňa už víťazstva, pretože som naozaj nečakala, že sa moja reč zapáči takmer všetkým. Bol to naozaj super pocit. No tento pocit skončil hneď ako sa do šatne vrútila nahnevaná Mona. Ešte som ju nikdy takú naštvanú nevidela, ale bol to krásny pocit, že je naštvaná vďaka mne, viem znie to čudne, ale je to tak. Ešte kým ku nám obom prišla Denny mi stihol pošepkať, že sa nou nemám nechať rozhodiť a aj keď mi povie čokoľvek nemám ju počúvať. No a už bola Mona pri sebe a začala si voj monológ: "Vieš čo Luss toto som si o tebe naozaj nemyslela, že ma takto zhodíš pred všetkými! Naozaj sa mi páčiš. Vždy si bola pre mňa skôr taká tichá, ale teraz si sa ukázala ako poriadny vodca. Je mi cťou byť tvojou súperkou. A nech vyhrá tá lepšia, ale nie robím si srandu. Si neskutočná mrcha! Ako si mi to mohla spraviť? Veď počkaj, keď prídu voľby ako také postarám sa o to, že nebudeš mať ani jeden jediný hlas! Dobre si to zapamätaj! Ty sa kráľovnou nestaneš nikdy! Kráľovnou budem len a len ja! Bolo to tak doteraz a nehodlám na tom nič meniť tak sa sklidni a uhni mi z cesty inak skončíš naozaj zle! Máš poslednú šancu vzdať sa do volieb! Ak sa nevzdáš, zničím ťa úplne. Zničím ťa tak, že už nikdy nevkročíš do tejto školy!" Po tomto monológu Mona hneď ušla a ja som jej ani nestihla nič povedať. "No čo už, Mona proste nevie zniesť to, že raz za život je niekto lepší než ona," pomyslela som si. Denny len pokrúti hlavou a pozval ma na do cukrárne na moju obľúbenú horúcu čokoládu. A samozrejme ja som to nemohla odmietnuť tak sme teda išli oslavovať moje skoro víťazstvo. Ako sme tam tak sedeli do cukrárne prišla aj Zuza s Martinom a hneď si prisadli k nám a rozprávali sme sa o dnešnom naozaj zaujímavom dni. Tento deň nebol zaujímavý len pre mňa, ale pre nás všetkých, pretože sme to všetci prežívali úplne rovnako. Všetci sme sa navzájom podporovali, teda skôr oni podporovali mňa. "Ach som naozaj šťastný, že mám takýchto kamarátov," pomyslela som si. Ako sme tam tak sedeli a kecali ani sme si nevšimli ako nám rýchlo ubehol čas. Ani sme sa nenazdali už bol večer a keďže zajtra budú voľby rozhodli sme sa, že sa pôjdeme všetci pekne vyspať. Pekne sme sa rozlúčili a Zuza s Martinom odišli svojou cestou a ja s Dennym zase svojou. Denny ma ako správny gentleman odprevadil domov, dal mi letmý bozk na rozlúčku, poprial mi dobrú noc a odišiel ku sebe domov. Ja som sa teda pobrala do postele, ale ešte pred tým som šla do sprchy a umyť si zuby. V posteli som rozmýšľala nad dnešným dňom, ale zároveň nad zajtrajšími voľbami. Balá som sa ako to celé dopadne. Pri tomto uvažovaní som zaspala a prebudila som sa až ráno, keď mi zazvonil budík. Obliekla som si teda elegantné, krátke čierne šaty, hodila som do seba raňajky a utekala som do školy. Keď som prišla do školy už v nej bolo plno ľudí a hlavne uprostred chodby stály urny, do ktorých dávali decká svoje hlasy. Takto to pokračovalo až do tretej hodiny.Bolo mi zvláštne, že som nikde nevidela Zuzu ani Martina a dokonca ani Dennyho, ale všetko som pochopila neskôr, keď som zistila, že boli ešte niečo zariadiť v meste, no vtedy som vôbec nechápala čo, ale neskôr som to pochopila. Pozdravila som sa teda s nimi a spoločne sme sa vybrali do telocvične, kde sme čakal na príchod hlavnej predsedkyňe komisie. Tá asi po 5 minútovom meškaní nakoniec prišla a mala zo sebou aj obálkou, v ktorej bolo meno výherkyne. Mala okolo toho veľa rečí, no napokon konečne vytiahla papierik...