diel 1.

S tajomným šumom vetra poberám sa odpočívať do  ríše snov, pomaly zaspávam a popritom premýšľam nad zajtrajším dňom, nad dňom kedy sa konečne dozviem, či ma Matthew naozaj miluje alebo to len predstiera. Dúfam, že sa uskutoční moja prvá predstava, teda že ma miluje, ak nie asi sa naozaj s toho všetkého čo sa v posledných dňoch okolo mňa deje zrútim. A je to tu, nové ráno. Uvidím čo mi prinesie. Oblečiem sa, umyjem si zuby, hodím na seba môj obľúbený make-up a hor sa do boja! Na zastávke stojím už viac ako 15 minút a autobus stále nikde. V duchu si pomyslím: „ach ale no tak! Prečo práve dnes mešká?“ Zrazu sa spoza horizontu obrovskou rýchlosťou vyrúti čierne maserati a v ňom pyšne sedí môj Matty, no vôbec si ma nevšíma a rúti sa ďalej. Onedlho konečne prišiel autobus, i keď so značným oneskorením. Nastúpila som a sadla si vedľa podivného pána, ktorého všetci už z diaľky obchádzali, no ja nie pre mňa bol celkom milý a vždy som sa s ním rada porozprávala, i keď je pravda, že občas trochu smrdel, ale to len preto lebo je bezdomovec, ale ja sa riadim podľa hesla: „neodsudzuj človeka pokiaľ nepoznáš celý jeho príbeh.“ Na tomto človeku ma niečo naozaj fascinovalo, možno tá bojovnosť alebo hrdosť akou kráčal po ulici. Autobus konečne zastal na zastávke pri mojej škole a ja som len nemo zastala a pozerala sa pred seba. Stál tam totižto on! Nuž pre moju smolu stál tam s Monou, najkrajším dievčaťom na škole a obaja sa na mňa pozerali a popritom si stále niečo šepkali. Nechápala som o čo im ide, tak som sa so slzami na krajíčku pobrala do škaredej, zatuchnutej učebne biológie, kde sme mali mať prvú hodinu. Tá úbehla docela rýchlo, ale keby som len tušila čo sa stane cez prestávku radšej by som predsa len chcela mať hodinu o čosi dlhšie...

 

Tak to bol prvý diel mojej poviedky na pokračovanie, chcete aby som pokračovala, prípadne máte nejaké návrhy na zápletku? :)