diel 10.
Denny vycítil môj strach tak ma len jemne chytil za ruku a dal mi letmý bozk na líce a povedal:" Luss neboj sa veď predsa vieš, že som tu s tebou a vždy budem. Spoločne to určite zvládneme. Nemáš sa čoho báť a Monu si nevšímaj. Trošku stratila to svoje veľké sebavedomie, keď si sa doteraz nevzdala a začína sa báť, že by si to predsa len mohla vyhrať ty a ja viem, že sa bojí oprávnene, pretože určite to vyhráš ty. Tak už poď a ju si vôbec nevšímaj a užívaj si to, je to predsa tvoj veľký deň a hlavne nemaj trému keď sa predstavíš pred decká všetko bude v pohode. Pozeraj sa napríklad na nápis nad dverami a hlavne dýchaj, nie že ťa tam budem musieť ešte kriesiť i keď ak ti mám pravdu povedať veľmi by mi to nevadilo, ale predsa len verím, že to zvládneš a nič také sa nestane. Aha kto ťa tam už očakáva. Martin a Zuza, takže úsmev, vykroč správnou nohou a vidíme sa ochvíľu. Nechám ťa s nimi osamote určite si toho chcete veľa povedať. Maj sa zatiaľ pekne a držím palce verím, že budeš úžasná! Ľúbim ťa." Ešte než odišiel pohladil ma po tvári a pobozkal ma. A už som tam stála sama, ale nie nadlho o chvíľu už pri mne stála nadšená Zuza. Chvíľku sa na mňa len tak pozerala, no potom ma vrúcne objala a pošepkala mi: " Ach Luss ani nevieš aká som rada, že si sa dostala až takto ďaleko a nevzdala si to. A tie šaty! Wow vyzeráš úžasne! Ako to, že si mi nepovedala, že budeš mať šaty? Ach to si celá ty, vždy máš len tajnosti, no to je už teraz jedno, vyzeráš naozaj úžasne doslova ako princezná. Teraz si určite sebavedomejšia a vlastne Mona ťa už videla? Ako sa tvárila? Bola prekvapená? Aký bol jej výraz? No tak slečna. Haloo tu je Zem, zobudte sa už slečna. Do čerta Luss vnímaš ma čo ti to tu vôbec hovorím? No to je jedno. Zablahoželám ti až potom, ale teraz by sme už mali ísť, pretože o chvíľu sa to celé začne. Takže úsmev a ide sa!" No to snáď nemyslia vážne čo majú stále všetci s tým úsmevom? "Ach Zuza ty si ku mne vždy taká milá. No a k tým šatom. Ja som vlastne ani do včera večera nevedela, že vlastne nejaké šaty aj budem mať s týmto bláznivým nápadom prišiel Denny a už ma hnal do obchodu. Veď vieš ako strašne nenávidím nákupy. A potom sme ešte dokončili ten plagát a ja ani neviem ako som uňho zaspala, prebudila som sa až ráno, keď ma prišiel zobudiť aj s raňajkami. Ach on bol tak sladký! No a k tomu úsmevu. Šibe ti? VIeš si predstaviť aká som nervózna a vy mi tu všetci hovoríte, že sa mám usmievať? Veď to je mission in possible. Ach ja to nezvládnem. Ja idem domov. Potom im povedz, že mi prišlo zle a zablahoželaj Mone k tej korunke aj za mňa. Majte sa!" Keď som to dopovedala veľmi som to oľutovala, pretože Zuza aj Martin na mňa hodili tak škaredý pohľad, že keby mali nožík asi by ma ním aj prebodli a v tom Zuza začala svoj monológ:" No tak to teda nie princezná. Mám ísť po Dennyho a povedať mu, že ti už úplne hrabe? Vzchop sa! A ukludni sa dobre princezná? Teraz sa pekne nadýchneš a ideš do toho! Inak si ma neželaj! Prestaň stresovať ja budem stresovať aj za teba. No a teraz už vážne choď, pretože už sa to začína. Držím place a neboj sa!" Posledný krát ma objala a už som sa znenazdajky ocitla na pódiu pred celým učiteľským zborom a deckami zo školy. Strašný pocit. Bolo tam tak veľa ľudí a ja som úplne stratila reč. Denny to hneď spozoroval a naznačoval mi aby som sa upokojila, ale to bolo v tejto situácii naozaj nemožné! Chcela som jediné - odísť preč a už sa nevrátiť, ale potom som si spomenula prečo som vlastne začala a to ma celé nejak nakoplo dopredu. Tak som sa len usmiala a sebavedomo som sa postavila vedľa Mony. Predstavovala som si, že som v tejto veľkej miestnosti úplne sama a nemám sa čoho báť, nikto tu nie je opakovala som si stále v duchu. Ach, ale predsa len som vedľa Mony vyzerala ako taká maličká šedá myška a ona vyzerala tak sebavedomo akoby ju nič netrápilo a užívala si to. Bola som z toho dosť prekvapená, ale napokon som si povedala, že musím byť presne taká ako je ona. Sebavedomá a nebojácna, veď potrebujem decká presvedčiť, že sa jej nebojím a môžu mať vo mne oporu. Keď som sa ako - tak upokojila vstúpil do miestnosti riaditeľ a všetkých nás tu srdečne privítal a poprosil decká aby sa utíšili a posadili sa na svoje miestá a nás vyzval aby sme sa pripravili a poprosil Monu aby predstúpila aj s plagátom a priblížala svojim voličom - teda deckám z našej školy, prečo by mali voliť práve ju. Ona len sebavedomo prestúpila pred publikum a začala svoj nádherný prejav- musím uznať, mala ho naozaj presvedčivý, ale opäť bol určený len pre vyššiu vrstvu sopločnosti - teda pre ľudí ako Mona, čo zahŕňa Monu a jej kumpánky, športovcov a roztlieskavačky. Celý bol len o tom, že keď ju niketo zvolí bude mať zadarmo vstupenky na všetky školské podujatia - čo ma dosť štvalo, pretože túto fintu som chcela použiť aj ja, ale veď ja mám aj lepšie esá v rukáve keby išlo do tuhého. Potom tam mala keci, že keď ju zvolia roztlieskavčky dostanú nové oblečenia tak isto aj športovci - ale keď sa nad tým zamyslí naozaj načo by bolo niekomu inému z tejto školy nejaké blbé oblečenie pre roztlieskavačky? Keď roztlieskavačky dostali nové oblečenia minulý rok, túto vec určite použijem proti nej. Ďalej poukazovala nto, že prerobí rôzne laboratória a cez prestávky bude hrať v školskom rozhlase hudba - ale to je riadna blbosť, pretože dosť pochybujem o tom, že by sa niekomu páčila zrovna taká hudba ako má rada Mona, pretože ona počúva len samého Justina Biebera, One Direction a podobné sladké vecičky a ak mám byť úprimná takúto hudbu tu počúva len tak jedna desatina z celej školy. No čo už. Mona mala celkom dlhý prejav asi tak na 10 minút a keď skončila rad prišiel na mňa. Vtedy sa na mňa Denny usmial a to ma povzbudilo. Hrdo som predstúpila pred publikum a začala som môj prejav...